čo mi štrngne o klobúk

Ústavný súd je chorý prvok na našej politickej scéne.

Nie, nemyslí si to Andrej Kiska (ergo Ján Mazák). Túto diagnózu stanovil už dávno – doktor Vladimír Mečiar. Internetový ľud spolu s dvadsiatimi šiestimi právnymi kapacitami a ďalej slúžiacimi publicistami ju denne potvrdzuje.

Diagnóza bola (a je) určená nie podľa symptómov, ale podľa „kádrov“. Ak sú „naše“, tak ústavný súd rozhoduje správne, ak sú to „oni“, tak to ide celé k šípku.

Dnes máme rozohrané dve zaujímavé ústavno-právne partie: vymenovať či nevymenovať ústavných sudcov a zrušiť či nezrušiť amnestie. A keďže v našom štáte máme veľa odborníkov, ale na právo, špeciálne na to ústavné je odborníkom každý, (minimálne ten, kto je na faceboku), tak sú veci jasné.

Ďalej slúžiaci publicisti už vystavili vysvedčenia „kádrov“ z Ústavného súdu a ja tak trochu škodoradostne myslím na Lacka Orosza a Ľudku Gajdošíkovú: ak si doteraz mysleli, že každý ich verdikt posudzuje verejnosť s uznaním, že nepodliehajú žiadnym politickým tlakom, nech sa preberú. Sú samozrejme prekádrovaní, lebo nie sú „naši“ (nominovala ich SDĽ, tak je to predsa jasné, nie?). Odbornosť bokom, nech nás nevyrušuje, ústavný súd je chorý prvok a hotovo!

Bola raz jedna malá strana (SDĽ) a tá mala v parlamentných kluboch excelentných právnikov: Ľubomíra Fogaša (neskôr podpredsedu vlády) Roberta Fica (neskôr predsedu vlády), Eduarda Baránya (neskôr podpredsedu ústavného súdu), Ladislava Orosza (dodnes ústavného sudcu) a Ľudmilu Gajdošíkovú (stále ešte ústavnú sudkyňu). A v tej malej strane vypukli občas veľké právne spory. Čo právnik, to právny názor. Čím väčší problém, tým ostrejší spor. A keď už právne zrážky hrozili, že my, ostatní neprávnici, sme sa v nich začali strácať, zasiahol predseda (Peter Weiss): „A teraz choďte von a vráťte sa s jedným právnym názorom“.

Kto dnes pošle za dvere tých 26 sudcov, ktorí majú jasný názor na amnestie a tých ostatných odborníkov na ústavné právo (ozaj, koľko ich je?)?

Aj keby sa taký našiel, nepomohlo by to. Nepomohlo by to preto, lebo o právo v tomto spore ide až v poslednom rade. Je to politický boj od samého začiatku. Od okamihu, keď sa syn prezidenta Kováča zaplietol do mega podvodu a Mečiar s Lexom (alebo Lexa s Mečiarom?) usúdili, že týmto baranidlom bude možné odvaliť vodcu opozície, v tom čase prezidenta republiky.

V Dóme svätého Martina, nad rakvou zosnulého Michala Kováča, zatrúbila súčasná opozícia do boja: cez amnestie. Proti komu je ten boj namierený? Proti moci zbavenému Mečiarovi?

V televíznej debate na Ta3 vypustil Vladimír Mečiar ako vždy pindy mečiarovské, ale keďže je to homo politicus (a nezmenil sa, klame, ako každý politik) postrehol správne, že ide o Fica. Nevedno síce, prečo by práve on a prípadne SNS mali byť dedičmi tých dávnych svinstiev, ale reakcia opozície na koaličný návrh, ako sa onoho horúceho gaštana zbaviť, potvrdzuje: nie je to boj za zrušenie amnestie, je to boj o uchopenie iniciatívy na rozhodujúci zápas v boji o moc. Iniciatíva sa získa tak, že sa rozbúria vášne. Letné cituplné bláhové časy majú síce ešte dohru a bývalý poslanec a súčasný advokát Lipšic vzal pod svoje krídla budúce možné mamičky alfa samca Kollára, no súdni ľudia vedia, že to je veľmi ale naozaj veľmi ošemetná téma a už úplne nanič politická agenda. No ale ak inej niet?

Tak sa sporme o právo. A plátajme politické diery zákonmi šitými na mieru.

Napokon, na tie zákony šité na mieru „iba pre nás“, sme my v našej karpatskej kotlinke už dávno zvyknutí. Ako tí Skaličania, čo stavali šibenice enem pro nás a pro naše dítky.

Gabriela Rothmayerová