čo mi štrngne o klobúk

Včera sa opäť za veľkého záujmu médií stretlo dosť veľké množstvo ľudí na námestiach v Bratislave a Košiciach. Nadviazali na protesty pred Bonaparte, ktoré obohatili vlaňajšie politické leto a organizátori sľubujú v nich pokračovať. Cieľom stredoškolákov, nadväzujúcich na opozičné politické strany, je lepšie, progresívne Slovensko bez korupcie. Inak ide o nepolitickú akciu. Hlavným heslom včerajších stretnutí bolo Dosť bolo Fica! Politika, ktorý prišiel k svojmu kreslu voľbami, jeho politická strana získala 28,28 % hlasov a on sám 502 345 preferenčných hlasov.

Účastníci akcií vyvolávajú ducha novembra, ktorého zápalnou šnúrou boli tiež študenti. Porovnávať tie súčasné protesty s cunami, ktoré zvrhlo režim, asi nemožno, lebo vtedy sa inde ako na ulici nedal vyvinúť tlak. Ľudia to cítili a v tých dňoch boli obchody i ulice mesta takmer ľudoprázdne, všetko bolo na námestí. Pamätám si nadšené predavačky z obchodného domu Dunaj, ako sa tiesnili pri výkladných skriniach, aby aspoň spoza skla boli prítomné. Teraz sa život nikde nezastavil, iba doprava bola presmerovaná.

Nie je dôležité to, koľko hercov a ich divákov bolo na námestí, ale koľko ľudí je nespokojných s výkonom moci. To by sa malo vždy v demokracii ukázať vo voľbách. Ale ak zlyhávajú „uši“, ktoré by mali počuť aj šum motýlích krídel, je dobre, ak sa bije na bubon. Budíček je prospešný, lebo už nikto neverí, že skutok sa nestal.

Iné je znepokojujúce. Robotnícke a odborárske protesty sú v médiách iba „povinná jazda“. Napríklad v Spišskej Novej Vsi vyšlo do ulíc skoro tisíc ľudí „pracujúcej chudoby“… a nič. K počtu obyvateľov to bola veľká akcia, ako keby v Bratislave prišlo viac ako desaťtisíc. Nefunguje spojenie medzi „pracujúcou chudobou“ a sociálne orientovanými intelektuálmi, „hercami“ (to myslím obrazne), ktorí by vedeli pritiahnuť pozornosť na problémy väčšiny ľudí. Lebo nie je pravda, že robotnícka trieda je čosi, čo  patrí do starého režimu. „Pracujúcej chudoby“ je väčšina v každom štáte a ich život je rovnako cenný, ako životy tých druhých.

Gabriela Rothmayerová