čo mi štrngne o klobúk

V kinách začali premietať politickú agitku Únos. Novinári urobili už pred premietaním prezenčku, kto príde na premiéru: prezident Kiska áno (plus), predseda vlády Fico nie (mínus). Noviny na druhý deň po premiére zaplavili potoky sĺz. Plakala mama Róberta Remiáša aj prezident republiky Andrej Kiska. Mama Róberta Remiáša, v reálnom čase, keď jej syn pracoval v SIS-ke, bola Mečiarova volička. Neskôr, po synovej poprave v aute v Karlovej Vsi, vyfackala Mečiara kyticou karafiátov, a to v priamom prenose pohotových televízií. Teraz plakala spolu s dobrým anjelom. Aj na tomto drobnom fakte sa dajú zdokumentovať dejiny nálad obyvateľstva.

Politická agitka má povedať pravdu, ako to vlastne bolo, ale najmä naložiť vinu na oslíka a oslíka konečne vyhnať do púšte.

Ako to bolo, vlastne vieme všetci, ale prečo sa na úlohu oslíka podujala strana Smer – sociálna demokracia? Lebo bráni právo? Lenže na začiatku príbehu je amorálnosť: tie Kováčove milosti a Mečiarove amnestie sú síce podľa vtedy platných právnych noriem, ale inak bez ducha spravodlivosti.

Situácia je opäť raz napätá: na jednej strane ju napínajú filmári, novinári, prezident a opozícia (ktorá by bez týchto všetkých bola absolútne bezzubá), na druhej strane vládna koalícia (bez bugárovcov, ktorí jediní pochopili, že toto nie je ich maslo na hlave).

Lebo toto je spor medzi dávnou VPN, z ktorej bujneli všetky tie ostatné novotvary.

Tej VPN, ktorá hneď prvé voľby musela vyhrať s pomocou komunistov. Mala ich v prvej desiatke nie preto, že by ich milovala, ale preto, lebo boli najpopulárnejšími politikmi. Vrátane Vladimíra Mečiara.

Dedičom Kováčových milostí a Mečiarových amnestií sú tí, ktorí Vladimíra Mečiara do sídla VPN pozvali, boli z neho nadšení, urobili z neho prvého muža v štáte. Už aj vedeli, že má také zvláštne metódy…: opýtal sa napríklad na rokovaní vlády svojho podpredsedu, koľko váži. On prekvapený odpovedal. „Pre mňa ste 64 kíl hovna…,“ dokladajú pamätníci vo svojich pamätiach. A dokladajú, ako toho istého Vladimíra Mečiara uprosili, aby sa nevzdával premiérskeho kresla, keď zase raz buchol do stola a zmizol. Pani Anna Nagyová im prezradila, kde sa medveď zašil, a potom v Kamennom Mlyne na Záhorí ho prehovárali, aby ich len neopúšťal… Dedičmi Kováčových milostí a Mečiarových amnestií sú všetci novinári, ktorí v tom čase bili komunistov, (ktorí nezdrhli a neotočili sa v smere vetra), ale nevšimli si, že tí sú už dávno neškodní. A že boj sa začína o korisť po skončení studenej vojny. Boli sme porazená krajina a víťazmi sa mohli cítiť „povolané“ elity. Aj sa tak cítili a o koristi – majetku tejto krajiny – začali rozhodovať, ako keby bol ich.

A vtedy vznikalo ono nikým dodnes nepriznané dedičstvo. Na Klondiku sa dobre ryžuje.

Na začiatku tejto nekončenej histórie bol nejaký Chylo-pták, nejaký Kočner a pridružená kompánia, ktorá šikovne pozvala k mega podvodu prezidentovho syna. Na podvod sa prišlo, vyšetrovali ho v Nemecku a na vtákov vrátane prezidentovho syna vydali medzinárodný zatykač. Práve preto v nejakej šialenej hlave skrsol nápad odvliecť neboráka do zahraničia, nech si ho tam Interpol chytí. (Jedna časť bývalej VPN reprezentovaná napríklad Fedorom Flašíkom neskôr odpočítavala Kováčovi prezidentský čas.) Všetko bolo dobré, čím by sa dalo ho doraziť. Medzinárodná špina – to by bolo sústo!

A  klbko sa začalo zamotávať. Prišli Kováčove milosti (najprv si nepamätal, komu ich udelil), potom Mečiarove amnestie. Tie dve veci oddeliť nemožno, preto v tomto príbehu niet hrdinu.

Tento spor VPN – rozlezenej ako rakovina do novotvarov, treba už raz uzavrieť.

O odvlečení Kováča mladšieho sa už nedozvieme nič nové, ale to boli iba dôsledky. Veľmi úbohé, hanebné, ale i tak iba dôsledky. Príčinu by však bolo treba odhaliť aj pre voličov, ktorí si po každých voľbách myslia, že tí noví spasitelia asi vystrelia z Auróry a nastane raj na zemi.

A kto by o nich mohol niečo povedať? No ten, ktorý pri tom bol a presne vie, aký politický profit z tejto nechutnej histórie kto mal.

Tak len za ním choďte, veď ten Mečiar žije!

Gabriela Rothmayerová