Dočítala som knihu Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa, pohľad tridsať päťročného opozičného liberálneho novinára na svoje Rusko. Na str. 288 čítam: „… práve Navaľného kampaň proti „podvodníkom a zlodejom“ sa stala hlavnou politickou udalosťou jesene roku 2011“. Deň po voľbách zorganizoval Navaľnyj míting, kde predniesol: „Môžu nás volať internetové škrečky. Áno, som internetový škrečok a prehryziem tým hovädám krk…“ Autor píše, že firemnou značkou Navaľného sa stalo skandovanie všelijakých pokrikov na tom mítingu zablatených topánok deň po voľbách: „Hlasovali ste za Jednotné Rusko?“ Dav kričal: „Nie!“ „Ako sa volá tá strana?“ pýtal sa Navaľnyj a dav odpovedal: „Strana podvodníkov a zlodejov!“ A na konci prejavu zúčastnení začali skandovať: „Putin je zlodej!“
Toľko k Rusku.
U nás je Navaľným oveľa úspešnejší Igor Matovič, ale v niečom sú si tí dvaja podobní: v romantickej predstave dobra, ktoré oni ľudu prinesú. (Nevedno prečo zmiatol Matovič pár ľudí, ktorých dostal do parlamentu a teraz ho opustili, vraj aby mali lepšiu možnosť uspieť v nastávajúcich komunálnych voľbách…) Igor Matovič útočí na vládu a má svoju predstavu, ako ju nahradiť: stačí podporiť SMK, KDH, s Rišom sa dohodne a bude. Kotlebovci nie sú problém, je to podľa neho kyselina tak na 15 percent, viac nevytlačia a jeho „zásada“ (v podobe onej koalície) ho zneutralizuje. Politologická úvaha ako lusk. Dav, s ktorým pracuje v uliciach aj na internete, je s jeho výkonom spokojný. Tlieska a myslí si, že tlieska dobre, lebo druhá strana zúri. Ktovie? Možno sa iba smeje. Voličský elektorát sa mu výrazne nezväčšil, ale ani nezmenšil. Má stále dosť nápadov a provokuje, čo je pre opozičného politika veľmi dobrá výbava. Mnoho ľudí je hlboko frustrovaných, len príčinu tej frustrácie si nepomenúvajú správne, lebo by museli byť ešte sklamanejší: že po Ficovi nepríde Mesiáš… ale – kto vlastne? Nejaký čokoládový kráľ? (Z Penty? Z J a T? Alebo z nejakého iného dobrého anjela?) Pomôžme si susedmi – ako na Ukrajine po krvavom Majdane istý Porošenko a company… A Ukrajina odvtedy prekvitá. Nie celá, ale tá v najvyšších poschodiach utešene. Žeby len jedni zlodeji vystriedali druhých? Žeby ľudia neboli rozdelení na morálne bezúhonných a tých druhých? Fuj, taká predstava!
Kritici vládnych osôb mi veľmi pripomínajú kritikov z bývalého režimu: to nie režim, ale ľudia krivia charakter štátu! (Zlodeji, podvodníci, hovädá…) Stačí, aby sme sa ich zbavili (včera bolo neskoro) a rozkvitne nám kapitalizmus ako kedysi socializmus…
A problémom Igora Matoviča bude, že bude mať problém, ale to sa fanatikom stáva. Po ňom prídu nie tí bezmenní pešiaci, čo mu v dave prevolávajú na slávu, ale tí, ktorí si už teraz chceli líznuť z koláča pri vládnutí, no nepripustili ich. Igor Matovič bojuje za nich. Ak by som bola jeho voličom, tak mu tlieskam – a bojím sa o neho. Lebo režim pôjde ďalej ako už dvadsať sedem rokov a vždy si nájdeme nejakého Fica, ktorý za to môže.
Gabriela Rothmayerová